Aj z jedlej huby sa môže stať nejedlá. Čím sa riadiť, aby sme sa neotrávili?

Zdá sa to byť jednoduché – nezbierať a nejesť huby, ktoré nepoznáme alebo o ktorých vieme, že sú jedovaté – potom sa nám nemôže nič stať. Tiež sa tým riadite? Potom by ste mali zbystriť pozornosť. Otráviť sa dá totiž aj jedlými hubami. Stačí, keď ich nedostatočne tepelne upravíme alebo zle skladujeme. Ako sa teda dá otrave predísť? Predovšetkým tak, že budeme huby nielen poznať, ale aj vedieť, ako s nimi správne zaobchádzať. A neveriť mýtom, ktoré o nich kolujú. Tu sú niektoré z nich:

1. Jedovaté ani slimák nežerie

Jedna z povier hovorí, že jedovatú hubu v lese poznáme podľa toho, že nie je červivá ani ohryzená od slimákov, pretože tí poznajú, že je jedovatá. To je samozrejme nezmysel. Ako uvádza Slovenská mykologická spoločnosť na svojom webe, plchy a hmyz majú od ľudí značne odlišný metabolizmus, a tak toxíny, ktoré tieto huby obsahujú a ktoré sú pre človeka škodlivé, im ublížiť nemusia.¹

2. Nejedlú hubu poznáme po chuti

Ani na chuť sa pri zbere a konzumácii húb nemôžeme spoliehať. Presvedčenie, že jedovatú hubu poznáme práve po chuti, je mylné. Ako opäť uvádza Slovenská mykologická spoločnosť, absolútna väčšina jedovatých húb má príjemnú chuť a niektoré druhy, podľa výpovedí tých, ktorí sa nimi otrávili, dokonca vynikajúcu. Napríklad tí, ktorí sa otrávili našou najjedovatejšou muchotrávkou zelenou, tvrdili, že lepší hubový pokrm v živote nejedli. Ochutnaním teda v žiadnom prípade nejedlú hubu od jedlej nerozoznáme!¹

3. Farba nám napovie

Kto sa riadi heslom, že jedovatú hubu poznáme podľa toho, že je pestro a farebne sfarbená, ten by si mal poriadne prečítať atlas húb. Tento mýtus platí možno o muchotrávke červenej, ale nie napríklad o smrteľne jedovatom pavučinovci plyšovom či muchotrávke končistej.¹ Opäť teda platí, že kto chce zbierať huby, mal by ich dobre poznať a zbierať len tie druhy, o ktorých si je stopercentne istý, že sú jedlé. Ideálne je tiež si pred návštevou lesa znovu prejsť atlas húb a svoje znalosti si osviežiť. Zameriavame sa nielen na jedlé huby, ale aj na tie jedovaté, ktoré sú tým jedlým podobné. V prípade, že si nie sme istí, sa môžeme obrátiť aj na odborníkov – mykológov alebo ich poradňu.

Huby vyberáme zo zeme celé a snažíme sa ich doniesť domov v čo možno najlepšie zachovalom stave, aby sme mohli pred ich následným spracovaním prípadne odstrániť tie, ktoré sa nám zdajú na druhý pohľad podozrivé. Mobilné aplikácie, ktoré ponúkajú rozpoznávanie húb, sú síce fajn, ale nespoliehame sa na ne!

4. Keď nepomôže atlas, striebro poradí

 Ďalší z mýtov, ktoré kolujú v spoločnosti, hovorí, že keď si nie sme istí, či je huba jedovatá, alebo nie, stačí sa jej dotknúť striebornou lyžičkou. Keď sčernie, je huba jedovatá. To je samozrejme holý nezmysel, pretože žiadny toxín obsiahnutý v jedovatých hubách takú reakciu nespôsobuje.¹

5. Jed sa zničí varom alebo chladom

Chlácholiť sa presvedčením, že huby stačí dostatočne uvariť a potom sú všetky jedlé, je najlepšia cesta k otrave. Nebezpečne jedovaté huby totiž obsahujú toxíny, ktoré sú tzv. termostabilné, takže sa nezmenia ani zmenou teplôt.¹ Inými slovami, či ich budete variť či zamrazovať, ako dlho chcete, stále budú jedovaté. Avšak pozor! Dostatočne dlhé varenie – aspoň 20 minút varu – je dôležité aj u jedlých húb, pretože veľa z nich je v surovom stave tiež jedovatých.¹ Preto by sme mali dávať pozor hlavne na deti, aby surové huby neochutnávali.²

6. Staré, červivé a premrznuté nechajte v lese

Aj keď vás ženie túžba po čo najväčšom úlovku, nezbierajte všetko. Do košíka a následne do kuchyne patria len čerstvé a zdravé huby. Akonáhle je huba mäkká, má vyblednutú farbu, zapácha alebo je prelezená hmyzom, nechajte ju tak. Zbierať by sme nemali ani „trošku“ červivé huby. „Pokiaľ je u plodnice napadnutý napríklad aj malý kúsok na okraji klobúka, nesmie sa odporúčať jej konzumácia ani po vykrojení,“ uvádza mykologička Anna Švecová. „Červy zanášajú do vnútra plodníc mikroorganizmy, ktoré sa rýchlo pomnožia a spôsobujú tak rýchlejšiu skazu húb – ich hnitie a plesnivenie,“ vysvetľuje s tým, že tieto škodlivé toxíny už môžu byť prítomné aj v zdanlivo zdravom zvyšku huby.⁴

Rovnako tak pokiaľ huba prešla mrazom, čo sa dá poznať napríklad podľa toho, že je po nakrojení vodnatá, jej plodnica má šedastú farbu a na okraji plesnivie, nechajte ju tak. V takej hube už nastali rozkladné procesy, čo by nášmu tráveniu rozhodne neprospelo. Týka sa to najmä hribovitých druhov. Existujú však aj zimné druhy húb, ktorým mráz v prírode nevadí – napríklad plamienka zimná alebo hliva ustricová.

7. Správne skladovanie je základ

Aj z jedlej huby môžeme urobiť jedovatú jej nesprávnym skladovaním. Najčastejšou chybou je zaparenie húb, ku ktorému ľahko dochádza, pokiaľ ich skladujeme na teplom mieste bez prístupu vzduchu – napríklad v uzavretom igelitovom vrecku alebo v rozpálenom kufri auta. V plodniciach sa začnú rozpadať bielkoviny a takto narušené huby nám potom môžu spôsobiť rovnaké zdravotné ťažkosti ako napríklad zhnité mäso. Preto by sme mali huby zbierať do vzdušných košíkov a očistiť ich ideálne ešte v ten deň, kedy sme ich nazbierali.

Pokiaľ ich chceme usušiť, nemali by sme ich dávať na priame slnko, kde sa zaparia, ale skôr ich sušiť v tieni a v prievane, najlepšie na drevených rámoch. Usušené huby nám pri dobrom skladovaní vydrží roky, ale odporúča sa skonzumovať ich do troch rokov. Uložené by mali byť v absolútnom suchu, ideálne v pohári s dobre tesniacim viečkom. Ďalším spôsobom uchovania je ich zmrazenie. Do mrazničky môžeme bez tepelnej úpravy ukladať celkom zdravé a menšie mladé huby, ostatné je dobré pred zamrazením blanšírovať, teda nakrájané vhodiť do osolenej vriacej vody a nechať prejsť varom. Potom ich scediť a prepláchnuť. K žiadnej úprave pred zamrazením by sme nemali pridávať tuk a dobre zamrazené huby by sme mali do pol roka skonzumovať.⁴

A čo robiť, keď nám príde zle po hubovom jedle? Otrava sa môže prejavovať rôzne, závisí od toho, akú hubu sme zjedli a v akom množstve. Najčastejšími prejavmi môžu byť bolesti brucha, zvracanie, hnačky, ale aj nadmerné slinenie, halucinácie, poruchy videnia či iné neurologické ťažkosti. V prípade tráviacich ťažkostí sa snažte vyvolať zvracanie a uschovajte zvyšky hubového jedla, použitých húb alebo zvratky pre identifikáciu pôvodcu otravy. Nepite mlieko ani alkohol, užiť môžete niekoľko tabletiek aktívneho uhlia. Pre prvotnú konzultáciu sa môžete obrátiť aj na nonstop linku Národného toxikologického informačného centra (NTIC) na telefónnom čísle 02/ 54 77 41 66 alebo na Univerzitnú nemocnicu Bratislava na mobilnom čísle 0911 166 066.Vyhľadajte lekára a v prípade, že sú príznaky vážne, pacient je malátny, upadá do bezvedomia alebo ide o malé dieťa, volajte okamžite tiesňovú linku 155.² 

mhe

Zdroje:

• Česká mykologická společnost. Co dělat při podezření na otravu houbami. ©Česká mykologická společnost. [online]. [cit. 1.6.2026]. Dostupné z: https://www.myko.cz/houby/jedovate-houby/
• VFN Praha. Otravy houbami. Toxikologické informační středisko VFN Praha, Klinika pracovního lékařství VFN a 1. LF UK. [online]. [cit. 1.6.2026]. Dostupné z: https://www.tis-cz.cz/index.php/informace-pro-verejnost/otravy-houbami/otravy-houbami-uvod
• Schneidewind Z. Sbírat či nesbírat houby, které přešel mráz. Česká potravina.cz, nezávislý zpravodaj ČEPO. ©Česká potravina.cz, 2025. [online]. [cit. 1.6.2026]. Dostupné z: http://ceskapotravina.cz/sbirat-ci-nesbirat-houby-ktere-presel-mraz/
• Tréglová L. Dvanáct rad pro opatrné houbaře. MF DNES. 4. 8. 2007. [online]. [cit. 1.6.2026]. Dostupné z:  https://recepty.idnes.cz/magazin/dvanact-rad-pro-opatrne-houbare.A070730_153312_recepty_ves