Čo sa vám vybaví, keď sa povie „imunita”? Slovo poznáme nielen z televíznych reklám či výkladov lekární, ale tušíme, o čom je skutočne reč? 

Jednoducho by sme si mohli imunitu predstaviť ako imaginárnu bariéru, múr, ktorý nás chráni pred nepriateľmi. Imunitný systém je ale ďaleko zložitejší a zahŕňa oveľa viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. 

Funkcia imunity

Funkcia imunity, ako už bolo naznačené, je celkom jednoznačná – chrániť organizmus pred škodlivinami a udržať ho v rovnováhe po všetkých stránkach. Ide o zložitý komplex nielen buniek, antigénov, ale aj orgánových štruktúr, ktoré medzi sebou navzájom komunikujú, rozpoznávajú látky telu vlastné a cudzie a spolu pomáhajú organizmu čeliť potenciálnym hrozbám zvonku.

Poďme si podrobnejšie popísať, ako to celé funguje. Existujú dva hlavné podtypy imunity – imunita vrodená (nešpecifická) a imunita získaná (špecifická), ktorá vzniká na podklade predchádzajúceho kontaktu s cudzorodou časticou.

Vrodená imunita

Vrodená alebo prirodzená imunita je prvou líniou obrany pri napadnutí. Je evolučne staršia, nemá pamäť, teda reaguje okamžite a vždy rovnakým mechanizmom. Všetky informácie pre jej fungovanie si nesieme zakódované v našej genetickej informácii (DNA) už od počatia.

Tvoria ju predovšetkým populácie bielych krviniek (monocyty), ktoré neustále cirkulujú v krvi, aby mohli pohotovo zasiahnuť a vystúpiť z ciev do miesta zápalovej reakcie. Následne sa z nich po prestupe do tkanív stávajú tzv. makrofágy alebo „pojedači“ patologického odpadu, ktorý je zložený z odumretých buniek a cudzorodých častíc (patogénov). V jednotlivých orgánoch majú svoje špecifické označenie. Fagocytóza je potom odborný názov pre mechanizmus likvidácie, pri ktorom makrofág škodlivú časticu obalí svojím povrchom a zneškodní. Hotová upratovacia čata.

Do vrodenej imunity nesmieme zabudnúť započítať aj bariérové funkcie tela. V prvom rade kožu, ktorá sama o sebe kryje ďalšie vrstvy a útrobné orgány, ale tiež vylučuje antibakteriálne látky v kožnom maze. Rovnako aj dýchací epitel (výstelka) a v ňom sa nachádzajúce mucinózne bunky produkujú hlien, ktorý spoločne s pohybom riasiniek pomáha odstraňovať nečistoty preč z dýchacích ciest. Podobne je chránená aj sliznica hrubého čreva – tu hlienová vrstva znižuje možnosť kontaktu čreva s patogénom.

A geniálnym príkladom, ako zabrániť ďalšiemu preniknutiu cudzorodých látok ďalej do tela, sú aj žalúdočné šťavy v čele s kyselinou chlorovodíkovou – tá nielen aktivuje tráviace enzýmy, ale prípadné baktérie a toxíny z prijatej potravy vďaka svojej kyslosti hubí takmer okamžite.

Získaná imunita

Špecifická, získaná imunita vzniká po predchádzajúcom kontakte s cudzorodou látkou. Má pomalší nástup a úzko spolupracuje s nešpecifickou imunitou. Za bunkovú odozvu sú zodpovedné najmä bunky zvané lymfocyty.

Rozlišujeme T a B lymfocyty – oba typy vznikajú v červenej kostnej dreni v kĺbových hlaviciach dlhých kostí a v panve, rebrách alebo na lebke. T lymfocyty následne putujú do týmusu, kde dozrievajú, a na základe antigénov sa učia rozoznávať látky telu vlastné a látky telu cudzie.
Naopak B lymfocyty ďalej sídlia v kostnej dreni, následne sú uvoľňované do krvi a v prípade nutnosti osídľujú lymfatické orgány. Po kontakte s patogénom sa menia na tzv. pamäťové bunky alebo plazmatické bunky, ktoré začnú tvoriť protilátky. Vytvára sa tzv. imunologická pamäť, ktorá má neskôr oveľa silnejšiu a rýchlejšiu odozvu pri ďalšom kontakte s baktériou alebo vírusom. Tento mechanizmus sa využíva pri očkovaní.

Špecifická imunita sa skladá z mnohých signálnych molekúl, cytokínov, antigénových reakcií – spletitá sieť špecifickej imunity je viac ako zložitá.