Jedným z najnovších trendov vývoja onkologických liekov je aktivácia pacientovho imunitného systému tak, aby bol schopný rozpoznať a zničiť nádorovú bunku. 

Zlyhanie imunitného systému je jednou z príčin nádorového ochorenia. Cielené ovplyvnenie toho istého systému ale začína byť reálnou cestou, ako rast nádoru spomaliť, alebo aj zastaviť.

Otázkou, či imunitný systém môže ovplyvniť rast nádorov, sa lekári zaoberajú už dlho. Prvé reálne pokusy, ktoré by túto myšlienku potvrdili, môžeme zaznamenať už v 19. storočí.

Na úplnom začiatku stál chirurg William Coley. Ten v roku 1891 podal zúfalému pacientovi s pokročilým nádorom spojivového tkaniva – sarkómom – dávku streptokokov s predstavou, že imunitná reakcia proti tejto infekcii by mohla ako vedľajší efekt zasiahnuť tiež nádor. Tento predpoklad sa skutočne potvrdil, pacient žil ešte ďalších asi 27 rokov, aj keď predtým bol jeho stav beznádejný. W. Coley následne použil podobný postup behom ďalších štyridsiatich rokov u viac ako tisícky chorých trpiacich na nádory. Aj keď zaznamenal aj ďalšie prípady vyliečenia, išlo o veľmi drastickú liečbu s významnými nežiaducimi účinkami. Postupne taký prístup upadol do zabudnutia.

Na potvrdenie konceptu v duchu modernej lekárskej vedy si metóda „liečby pomocou infekcie“ musela počkať až do sedemdesiatych rokov 20. storočia, kedy kanadský urológ Alvaro Morales prišiel s dodnes používaným podaním vakcíny proti tuberkulóze do močového mechúra napadnutého karcinómom.

V súčasnosti je už nepochybné, že onkologické ochorenia môžu byť aktivovaným imunitným systémom skutočne pozitívne ovplyvnené. Predpokladá sa, že vzťahy medzi nádormi a imunitou prebiehajú v troch štádiách.

Najprv ide o fázu eliminácie, kedy sú zrejme denne z tela odstraňované milióny potenciálne nebezpečných buniek. Keď sa to ale nepodarí, môže väčšia či menšia nádorová masa pretrvávať v tele až desiatky rokov bez toho, aby svojmu nositeľovi spôsobila problémy. Tomuto druhému štádiu sa hovorí rovnováha. Nádorové bunky síce v tele existujú, ale imunitný systém je kontroluje do tej miery, že svojmu hostiteľovi nespôsobujú žiadne alebo len minimálne ťažkosti.

Tretia fáza a vlastné ochorenie sa rozvinú vtedy, pokiaľ sa väčšina nádorových buniek stane voči pôsobeniu imunitného systému rezistentnou (odolnou). Nádorové bunky sa snažia z dohľadu imunitného systému uniknúť a za určitých okolností sa im to darí. Stratégie, ktoré k tomu využívajú, sú veľmi rozmanité a sú podobné tým, ktoré používajú mikroorganizmy.

Do týchto zložitých procesov teraz môžu zasiahnuť moderné lieky – monoklonálne protilátky. Fungujú tak, že vlastne odblokujú brzdu protinádorovej imunitnej odpovede.

Najďalej v tomto ohľade pokročila liečba melanómu. Pokiaľ tento agresívny nádor kože vytvorí metastázy, prežitie sa ešte donedávna počítalo na mesiace – a výnimka bola z kategórie zázrakov. Pri použití imunoterapie majú pacienti reálnu šancu, že budú prežívať veľa rokov – a niekedy už lekári veľmi opatrne začínajú používať slovo vyliečení.

Ďalším z nádorov, u ktorého sa dnes stáva imunoterapia štandardom, je karcinóm pľúc. U tohto nádoru je taký posun o to dôležitejší, že ide o nádor častý, každoročne pribudne približne 3 000 prípadov rakoviny pľúc na Slovensku a ročne zomrie viac ako 2 000 pacientov na rakovinu pľúc. Veľkú časť z nich tvoria fajčiari a imunoterapia zaberá aj u nich – aj keď efekt nie je taký ako u melanómu.

Zatiaľ lekárov pri tejto liečbe limituje, že nemôžu vopred odhadnúť, ako konkrétny pacient na imunoterapiu zareaguje. U niekoho ochorenie kompletne ustúpi, u niekoho liek nefunguje vôbec a chorý je len zaťažený nežiaducimi účinkami liečby.

Ďalším stupňom vývoja je potom kombinácia imunoterapie s ďalšími spôsobmi liečby – či už ide o rádioterapiu, alebo o iné lieky. Tieto kombinácie prechádzajú klinickými štúdiami, a pokiaľ sa osvedčia, budú prínosom aj pre českých pacientov.

Súvisiace články